You are here:: O nás Patrón UPeCe
 
 

Patrón UPeCe

E-mail Tlačiť PDF

Svätý Stanislav KOSTKA * 1550 † 1568

ad maiora natus sum - Som stvorený pre vyššie veci

Svätého Stanislava KOSTKU, sme si zvolili za patróna Trnavského UPC. Priblížme si víziu, za ktorou išiel s nesmiernou nástojčivosťou správou jezuitského kolégia vo Viedni z roku 1567:

„Istý mladý Poliak zo vznešeného rodu, no čnosťou ešte vznešenejší, po celé dva roky naliehal na našich (jezuitov) vo Viedni. Ale keďže by nebolo bývalo vhodné prijať ho bez súhlasu rodičov, vždy ho odmietli. Pretože tu stratil nádej, že ho prijmú, pred niekoľkými dňami odišiel inde skúsiť, či by sa mu nesplnila túžba. Bol príkladom veľkej vytrvanlivosti a nábožnosti. Všetci ho mali radi a nikomu nebol na ťarchu. Bol vekom chlapec, ale duchom muž, telesne malý, duchom veľký a vysoký. Každý deň bol na dvoch omšiach, častejšie než iní sa spovedával a prijímal Kristovo telo (vtedajšia prax prijímania sviatostí a osobitne Eucharistie bola trochu odlišná od dnešnej – poznámka autora). Modlieval sa dlhšie než ostatní. Spolužiakom (bol v triede rétoriky) sa vo vedomostiach nielen vyrovnal, ale ich aj prekonával, hoci oni ho ešte prednedávnom predstihovali. Dňom i nocou mal na mysli Ježiša a Spoločnosť (Ježišovu). S plačom zavše naliehal na predstavených, aby ho prijali. Ba obrátil sa listom aj na apoštolského legáta, aby intervenoval u Našich (t.j. u jezuitov). No nadarmo. Preto sa rozhodol aj proti vôli rodičov, bratov, známych a príbuzných, že sa vydá inam a inou cestou sa chcel dostať do Spoločnosti Ježišovej. Rozhodol sa, že ak sa mu to teraz nepodarí, bude po celý život putovať a z lásky ku Kristovi viesť ten najopustenejší a najchudobnejší život. Keď sa Naši o týchto jeho zámeroch dozvedeli, začali ho od toho odrádzať a napomínať, aby odcestoval domov s bratom, ktorý sa mal čoskoro vrátiť do vlasti. Vraj keď rodičia uvidia túto jeho vytrvanlivosť, možno že vyhovejú jeho šľachetnej prosbe. No on neochvejne stál na svojom, tvrdiac že je zbytočné také niečo očakávať od jeho rodičov, on ich vraj lepšie pozná ako iní. Okrem toho, čo sľúbil Kristovi, to rozhodne musí dodržať. Keď ho ani učiteľ ani spovedník nemohli odradiť od tohto zámeru a predsavzatia, jedného rána po prijatí najsvätejšieho Kristovho tela, bez vedomia vychovávateľa a brata, dal zbohom značnému dedičstvu, odložil šaty, ktoré nosieval doma a v škole, obliekol si chatrné plátenné šaty, vzal do ruky palicu a odišiel z Viedne ako chudobný dedinský chlapec. Čo sa stane, vie iba Boh. No dúfame, že to nebolo bez Božieho vnuknutia, keď odišiel. Keďže bol vždy taký stály, predpokladáme, že nekonal z detského vrtochu, ale pod vplyvom dajakého nebeského vnuknutia.“

Nasledujúce týždne ukázali, že to nebol to vrtoch. Stanislav putoval z Viedne do Augsburgu, aby sa stretol s provinciálom Petrom Kaníziom. V Augsburgu provinciála nezastihol. Vydal sa teda na ďalšiu cestu, do Dillingenu (30 km od Augsburgu), aby ho našiel. Keď sa provinciál oboznámil s tým, čo mu Kostka povedal, a keď prečítal odporúčajúce listy, bol presvedčený o pravosti jeho povolania a prisľúbil mu, že ho pošle do Ríma. Pretože chcel lepšie poznať charakter, osobnosť a dispozície mladého Poliaka, umiestnil ho na tri týždne do Kolégia sv. Hieronyma, aby tam v kuchyni a v jedálni vykonával služby. Spôsob, akým vykonával povinnosti, zaujal Kaníziovu pozornosť. Stanislav sa necítil dotknutý tým, že s ním, so synom šľachtica, zaobchádzali ako so sluhom. Práce, ktoré mu zverili, vykonával tak horlivo a vážne, akoby študoval a učil sa dobré mravy. Je to ďalší prejav jeho duchovnej zrelosti napriek jeho mladému veku.

Keď Peter Kanízius píše 18. septembra 1567 list generálovi jezuitov Františkovi Borgiovi, hovorí už o Stanislavovi ako o dobrom a šľachetnom mladíkovi, ktorý túži vstúpiť do rehole jezuitov aj napriek vôli rodičov a ktorého posiela do Ríma spolu s majstrom Raynerom a Jakubom z Janova. 25. októbra došli do Ríma. Putovali pešo asi mesiac.

Stanislava prijali do rehole 28. októbra 1567 a ubytovali ho v dome profesorov. Vykonal si tridsaťdňové ignaciánske duchovné cvičenia v Rímskom kolégiu. Potom ho prijali do noviciátu, ktorý sa nachádzal na pahorku Kvirinál, vedľa kostola sv. Andreja. Bol šťastný. Jeho túžby sa splnili. Zvíťazil nad všetkými skúškami a protivenstvami. Nepodľahol pokušeniu rezignovať ani pokušeniu predsudkov. V noviciáte ho bolo možné od prvých dní spoznávať ako otvorenú dušu plnú radosti, ktorá si hneď získava priateľov. Stanislav pripisoval veľkú dôležitosť umŕtvovaniu a pôstu. V duchovnom živote hlavný dôraz kládol na umŕtvovanie očí, uší, mlčanie, umŕtvovanie vôle a mysle.

Musel jasne vynikať uprostred mnohých mladých znamenitých novicov, lebo predstavení a jeho rovesníci, keď o ňom hovorili, zdôrazňovali jeho neobyčajnú duchovnosť a šľachetnosť. Svietil spolubratom pokorou a nezháňal sa za poctami. Bol zaujatý prácami, ktoré mu uložili. Bol tvrdý a prísny k sebe, otvorený a radostný voči druhým. Tento kláštorný spôsob života, v ktorom bolo vidno, že Stanislav kul svätosť „míľovými krokmi“ ako študent, ktorý v priebehu jedného roka chce urobiť štyri semestre, narušil otcov list. Otec robil synovi výčitky, že potupil rod a pohrozil, že ak sa nespamätá a nevráti sa, otec ho nájde všade. Spolubrat Warszawicki tvrdil, že „Kostka čítal list, ktorý dostal od otca, so slzami v očiach. Potom šiel k predstaveným a po rozhovore s nimi napísal list rodičom so všetkou úctou, že Boh ho obdaroval milosťou povolania a povolal k životu v čistote, poslušnosti a v chudobe, preto by si volil radšej krutú smrť, ako porušiť sľuby, ktoré zložil Bohu“. V júli 1568 prišiel do Ríma provinciál Horného Nemecka Peter Kanízius. Predniesol novicom prednášku o náhlej smrti. Stanislav cítil, že tento text sa vzťahuje na neho a že zakrátko zomrie. O túto predtuchu sa podelil so Štefanom Augustom, keď hovoril, že zomrie, a to už v auguste. Nik neveril v túto Stanislavovu predtuchu. Mysleli si, že je to iba idealizmus a precitlivelosť mladého muža. 10. augusta sa Stanislav cítil zle, dostal vysokú horúčku. Po druhýkrát povedal, že o niekoľko dní zomrie. „Ak sa to páči Bohu, aby som nevstal z tejto postele, nech sa stane jeho vôľa.“ 14. augusta zrazu teplota veľmi stúpla, na čelo mu vystúpil studený pot, dostal triašku a z úst začala tiecť krv.

Vedomý si toho, že sa blíži smrť, poprosil o spoveď, sväté prijímanie a sviatosť chorých. Keď sa ho rektor spýtal, či prijíma Božiu vôľu, odpovedal, že jeho srdce je pripravené. Plný nádeje sa odovzdal Matke Božej. Z rúk nepustil kríž a obrázok s jej podobizňou. Na tvári sa utváral jemný úsmev a pokoj. Neustále sa modlil a hlas sa stával čoraz slabší… Zomrel 15. augusta 1568 na sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Smrť prišla náhle a neotáľala. Bol chorý sotva päť dní. Jeho priateľ Warszewicki bol sám prekvapený Stanislavovou tajomnou chorobou, lebo „Stanko bol zdravý, fyzicky dobre stavaný, a choroba, ktorá ho premohla, nebola taká silná, aby zničila organizmus v priebehu niekoľkých dní.“ Všeobecne sa myslelo, že v tejto náhlej smrti je nejaký osobitný Boží zásah… V izbe novica zavládlo veľké ticho a myšlienky boli zaujaté tajomstvom prestúpenia hranice, za ktorou svätec vedel, že spozná tvárou v tvár svojho Milovaného. Spôsob zomierania urobil veľký dojem na tých, ktorí sa nachádzali v Stanislavovej izbe, na lekároch, ako aj na jezuitoch. Generálny predstavený František Borgiáš upovedomil všetky provincie, ako sa vyjadril, o svätej smrti mladého novica. Zároveň akoby predvídal rýchly rozvoj kultu, prikázal tak pochovať ostatky, „aby ich bolo možné v budúcnosti ľahko odlíšiť“.

Ešte sa prenesme do Ríma o štyri storočia neskôr. 

30. mája 1970 povedal krakovský kardinál Karol Wojtyla pri hrobe svätého Stanislava: „V tomto svätcovi bolo niečo veľmi naše, a to vnútorná, veľká citlivosť, úctivosť, slovanská a poľská, a zároveň akási nenarušená náklonnosť k tomu, čo je dobré a pravdivé.“ 

13. novembra 1988 pápež Ján Pavol II. začal druhé desaťročie svojho pontifikátu modlitbou na Kvirináli, kde kľačal pri sarkofágu poľského svätca – sv. Stanislava Kostku. K zhromaždeným pozvaným hosťom vyslovil Svätý Otec mnoho osobných myšlienok a zážitkov:
„Počas krátkeho života prežil dlhé časy. Všetci poznáme tieto slová, … ktoré predstavujú syntézu života nášho mladého svätca, ktorý bol naozaj neobyčajnou postavou: v takom krátkom čase dokázal dosiahnuť úžasnú zrelosť kresťanského a rehoľného povolania. Tento svätý patrón mládeže ma sprevádzal oddávna, v dobe mladosti a potom stále. Bol mojím spoločníkom v Ríme, kde som bol študentom v Belgickom kolégiu, ktoré sa nachádza neďaleko odtiaľto. Takmer každý deň som prichádzal hľadať u neho duchovné svetlo a pomoc… Jeho krátka životná cesta z Rostkova na Mazovsku cez Viedeň do Ríma bola akoby veľkým behom k tomu cieľu života každého kresťana, ktorým je svätosť…
Keď sa nachádzame pred touto neobyčajnou postavou, naše myšlienky hneď smerujú k mladým celého sveta… Áno, sv. Stanislav mal ťažkú mladosť, napriek tomu, že pochádzal z veľmi bohatej rodiny, aristokratickej, takmer kráľovskej.
Dnešní mladí majú tažkú mladosť. Niekedy sa im zdá, že nedokážu zdolať mnohé veci, niekedy hľadajú východisko mimo vlasti. Pre všetkých: i tých, čo odchádzajú z vlasti, i tých, čo zostávajú, nech je sv. Stanislav Kostka patrónom, patrónom ťažkých ciest života, kresťanského života. Hľadajme u neho stálu pomoc pre celú mládež...“

Spracoval o. Vasil Kindja